Piatok poobede, 17:00. Kalendár sa ozýva s pripomienkou ktorá tam je už dobrého pol roka - oddielové skúšky na Bořni. Na poslednú chvílu obieham miestnu samošku a dobieham k autu, kde ma už čaká jemne nervózny Tomichi. Teda nervózny sme obaja, a paralelne s nami ďalších 20 z nás ktorí sa rozhodli pokúsiť o skúšku do horského práporu armády ČR, ehm teda do Humanity.
Cestou preberáme možnosti - vylejú nás už na skúške, alebo vyletíme na štandoch? Panuje zhoda že akýkoľvek výsledok bez trvalých následkov bude vlastne fajn, a s touto jemne fatalistickou náladou prichádzame do základného tábora v kempe.
Tam už to vrie, respektíve nevrie, pretože všetci sedia s perom v ruke a výrazom ako kórejské deti počas skúšok na vysokú školu. Dostávam do ruky test, inštrukcie sú jasné - na úspech vraj stačí sedliacky rozum a základné lezecké a turistické znalosti.
Pochybnosti prichádzajú rýchlo. Úvodné otázky typu “prečo nosíme prilbu” rýchlo striedajú otázky typu “zadefinuj pádový faktor a graficky ho znázorni”. Lámeme si hlavy do neskorého večera, nakoniec ale všetci odovzdávajú huste popísané a4ky. Ako na maturite, stratégia “keď nevieš, píš čo najviac” prichádza vhod, a vyhodnotenie nakoniec prebehne až po praktickej časti, takže pred potenciálnou stratou intelektuálnych kytičiek si aspoň všetci zalezieme.
Čo vlastne ale zalezieme stále vysí vo vzduchu. Nikto si nie je istý ničím, ani cestou, ani tým s kým polezie. Happy zrazu prepína z atmosféry armádneho výberu na stredoškolskú maturitu a vyťahuje klobúčik s otázkami, teda cestami na papierikoch. Každý si ťaháme svoj zajtrajší osud, výber dvojíc je už naštastie na nás. Teda každý až na pár nešťastníkov ktorým toto právo bolo uprené, lezú vraj pridobre a Happy im priradil ručne vybrané cesty - aby sa nenudili.
Dávame sa dohromady so Štepim, a hneď už študujeme či sme si nevytiahli nejakú vraždu. Je to Soví - za 3. Naše lezecké egá su trochu dotknuté, Happy sa však rehoce - Soví vraj nikto z oddielu ešte neliezol a verí že to vraj bude mať dôvod.
Ráno "není čas strácet čas" - o 8mej si na nás inštruktori prichystali rýchly test z uzlovania. Lietajú loďáky aj polloďáky, uzol UIAA ale spôsobuje menši chaos v definíciách. Po tom ako 5 minút rozmotávám hrču ktorá dvoma lanami spája sedák s prsákom už je ale dobre - naberám partičku do auta a vyrážame smer Bořeň!
So Štepim a JakubomZ sebavedomo vyrážame do západného sektoru - cestu musíme najorv nájsť, až potom vyliezť. Po krátkom bloudení prichádzame k zrázu - žeby cesta začínala tu? Průvodce píše o kombinácií steniek a trávnatých teras. Pokročilou trianguláciou (podlaha je asi 20m pod nami, to sme asi zle?) prichádzame na to že sme omylom nakráčali do dvoch tretín našej cesty. Rýchlo stiahneme chvost a vracime sa o kúsok späť, kde si už všimame chodník ktorú sme prehliadli.
Po príchode pod stenu začíname chápať Happyho včerajší smiech - k friendom a vklínencom nám chýba krovinorez a lepidlo. Obliekame sedáky, viažeme ukážkové osmičky, Kuba všetko kontroluje pozorným inštruktorským okom. Snažím sa mu to vrátiť, a tak chytám jeho inštruktorský trik - naschvál sa naviazal len do sedáku a čakal či si to všimneme. Ale veď od toho robíme partnercheck, pane instruktore!
Nakoniec si so Štepim striháme a ja vyhrávam prvú dĺžku. K jej lezeniu napíšem len to že nízku obtiažnosť bohate vyvažovalo že stenu tvorila vlastne len kopa lámavej suti, presypaná hlinou konzistencie piesku. Po dolezení prvej “trávnatej police” sa uchyľujem k skialpinistickej technike sekania schodíkov do snehu (hliny), ktorej použitie som dnes teda naozaj nečakal a v hlave si k zoznamu povinnej výbavy na Bořeň pridávam cepín a mačky.
Na vrchu staviam štand - po inštrukcii od Jakuba “ten štand musí bejt ale tutovej!” vyvezujem 3 friendy a jeden obhoz a obratom prichádzam o všetok materiál, štand ale odhadom unesie aj tank.
Chalani doliezajú, simulujem kamarátsku dopomoc. Zvyšok cesty je v znamení “poďme do pi*** odtialto”, pretože všadeprítomné vysoké trávy spúštajú Kubove aj Štepiho alergie. Doliezame teda za kakofónie striedavého kýchania, cca 1 každých 10 sekúnd a to nepreháňam.
Po zlanení (ktorého hladanie by vydalo na samostatný článok, no z dôvodu nemetodických “free-solo” vsuviek ho radšej nespíšem) sa spájame s ostatnými skupinkami a pre Štepiho pragmaticky vyberáme cestu v lezecky komfortnejšom sektore. Štepi vyťahuje 4kový stred Skautského piliera ako nič, a následne rovnako ladne Straussom vyťahuje aj mňa. (teda, vzhľadom na to že mám o 10kg viac to skôr pripomína metodicky korektný crossfit, dole hlavou, z 15m steny.) Kým ma Štepi vešia do prusíku, poctivo simulujem mŕtvu váhu a využívam čas na zábery ostatných dvojích, na ktoré mám skvelý výhľad - Divoch s Ondrou lezú hustý kút, Wigwam drtí pilier v Tanzsalle a nehumanitná dvojica hádže 6m tlamu zakončenú nešťastným plačom, pripomienka že to lezenie na prvého nie je úplne zadarmo.
Zlaňujeme a podávame si ruky - Kubov sokolí zrak nenašiel žiadne kritické chyby a obaja sme prešli praktickou časťou horolezeckej skúšky. V tomto momente nám to ale úplne nedochádza - po boji s bordelom v Soví a celkovým teplom sme totálne mŕtvi a hneď vyrážame smer jazero u kempu.
Tam už sedí zvyšok ročníka - väčšina našťastie liezla menej experimentálne cesty, a úspešne skúšky zvládla. Skáčeme do vody, pijeme pivo a rozoberáme dojmy, všetci viditeľne nadšení a právom hrdí čo dnes dokázali. Ubehlo to ako voda, od prvých lanových techník sa z nás ale stali (niečo ako) horolezci ktorý sa v skale nestratia, a predovšetkým skvelá partia kamarátov. A za to tie všetky tie hodiny stáli :)
Horám zdar, vidíme sa v Canazei!
